Dejiny
Túžba po slobode i trpké dedičstvo kolonializmu. Afrika získala pred 60 rokmi nezávislosť

Túžba po slobode i trpké dedičstvo kolonializmu. Afrika získala pred 60 rokmi nezávislosť

March 15, 2020

Stále je to najchudobnejší a najzaostalejší kontinent na svete s veľkým množstvom problémov, ktoré aj prostredníctvom migrácie ovplyvňujú Európu. Takto zvykneme premýšľať a aj rozprávať o Afrike. Tá si pritom v týchto i nasledujúcich mesiacoch pripomína jedno dôležité výročie svojej modernej histórie.

Písal sa rok 1960 a 17 afrických krajín, ktoré sa dovtedy nachádzali pod koloniálnou správou európskych štátov, vyhlásilo nezávislosť. Politické elity i samotné obyvateľstvo si od tohto zlomového bodu sľubovali zásadný posun a výrazné zlepšenie životných podmienok.

Nestalo sa tak a namiesto rastu životnej úrovne a všeobecného pokroku neraz nasledovali občianske vojny či „v tom lepšom prípade“ nastolenie represívnych diktátorských režimov.

Čo sa teda dialo s Afrikou pred šiestimi desaťročiami? Bola Afrika na svoju nezávislosť pripravená a čo všetko z jej budúcich problémov zasiali počas koloniálneho obdobia práve Európania?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom z Ústavu orientalistiky SAV.

Z Európy si urobil šachovnicu. Otto von Bismarck dokázal žonglovať a popri tom strieľať

Z Európy si urobil šachovnicu. Otto von Bismarck dokázal žonglovať a popri tom strieľať

March 8, 2020

„Lodivod opúšťa loď“ – na známej karikatúre z roku 1890 takto zachytával jeden britský denník situáciu v Nemecku, keď po mnohoročnej službe opúšťal úrad nemeckého kancelára Otto von Bismarck.

Práve jeho odchod do politického dôchodku presne pred 130 rokmi znamenal aj kľúčovú zmenu nielen v nemeckej, ale prakticky v celoeurópskej politike. Nemecko sa pod vládou mladého a ambiciózneho cisára Wilhelma II. postupne menilo na výbojný či rovno imperiálny štát.

Na niekdajšieho tzv. železného kancelára Bismarcka a jeho ďaleko obratnejšiu zahraničnú politiku sa preto spomínalo s istou dávkou nostalgie. Napokon, dodnes ho považujeme za hlavného architekta zjednoteného Nemecka z roku 1871 a muža, ktorý dokázal vybudovať tento nový štátny útvar navzdory nepriateľstvu viacerých vtedajších európskych veľmocí.

V čom spočíval jeho politický talent? Bol Bismarck mužom, ktorý túžil po nemeckej hegemónii na Starom kontinente alebo skôr človek, ktorý si uvedomoval krehkú rovnováhu v Európe a hodnotu mieru?

O tomto skvelom politickom géniovi sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Evou Škorvánkovou z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

Z Jarabiny na horu Suribači. Ako sa z nášho rodáka Michaela Stranka stal americký hrdina

Z Jarabiny na horu Suribači. Ako sa z nášho rodáka Michaela Stranka stal americký hrdina

March 1, 2020

Je to jedna z najslávnejších vojnových fotografií všetkých čias.

Písal sa 23. február 1945 a po mimoriadne prudkých bojoch na hore Suribači, čnejúcej sa nad malým ostrovčekom Iwodžima v Tichom oceáne, zaviala americká zástava.

Jedinečný moment jej vztyčovania zachytil fotoreportér Joe Rosenthal. 6 tvrdých a ostrieľaných mužov – „mariňákov“ spoločne zdvíhali dlhú kovovú tyč, na ktorej viali americké hviezdy a pruhy.

Medzi týmito chlapmi bol aj seržant Michael Strank, rodák z Jarabiny neďaleko Starej Ľubovne na Slovensku.

Dodnes je práve táto scéna vari najvýznamnejším symbolom vojny v Pacifiku a Iwodžima synonymom vojnového pekla, ktoré americkým vojakom pripravila fanatická japonská obrana.

Prečo sa o tento nepatrný kúsok zeme na druhom konci sveta zvádzali také prudké boje? Čím všetkým si museli prejsť americkí vojaci a ako vyzerala cesta nášho rodáka v uniforme americkej armády až na horu Suribači? Už o pár dní neskôr, 1. marca 1945 – teda presne pred 75 rokmi - ho zasiahla črepina z delostreleckého granátu a zraneniam podľahol.

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Michaelovi Strankovi a o vojne v Tichomorí rozprával s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.

Inšpirovaná Amerikou, pokroková pre Európu. Prvá československá ústava má 100 rokov

Inšpirovaná Amerikou, pokroková pre Európu. Prvá československá ústava má 100 rokov

February 23, 2020

„My národ československý, prehlasujeme, že sa chceme usilovať, aby táto ústava i všetky zákony našej krajiny boli vykonávané v duchu našich dejín rovnako ako v duchu moderných zásad, obsiahnutých v hesle sebaurčenia; lebo sa chceme pričleniť do spoločnosti národov ako člen vzdelaný, mierumilovný, demokratický a pokrokový.“

Tak znela časť preambuly Ústavnej listiny, ktorú československé Národné zhromaždenie prijalo presne pred 100 rokmi, 29. februára 1920.

To, čo bolo ešte pred pár rokmi sotva predstaviteľné, sa na tomto slávnostnom zasadaní českých i slovenských poslancov v Prahe stalo skutočnosťou.

A sotva predstaviteľným bol ešte počas prvej svetovej vojny pre mnohých nielen nový československý štát, ale aj republika so všetkým demokratickými zásadami, ktoré jej občanom prinášala.

Čo však predchádzalo prijatiu tejto ústavy? Ako sa formovali predstavy Čechov a Slovákov o svojom budúcom štáte, jeho charaktere a orientácii? A z akej ústavnej i všeobecne myšlienkovej tradície vychádzali jej tvorcovia?

Storočnica je dobrým dôvodom na oslavu republiky. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa preto o našej prvej ústave porozprával s Tomášom Jahelkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.

Príbeh Setona-Watsona: Ako sa britský gentleman zastal Slovákov

Príbeh Setona-Watsona: Ako sa britský gentleman zastal Slovákov

February 16, 2020

Z učebníc dejepisu ho poznáme ako obrancu práv Slovákov a človeka, ktorý britskú verejnosť ako prvý informoval o národnostnom útlaku v Uhorsku ešte v období pred prvou svetovou vojnou.

Robert William Seton-Watson bol príslušníkom vyššej spoločenskej triedy, vzdelaný, bohatý a dobre situovaný muž, ktorý už v mladosti prepadol záujmu o históriu.

Štúdium i život ho nakoniec ale doviedli celkom inde, než si na začiatku predstavoval - k málo známym či takmer neznámym národom rakúsko-uhorskej monarchie a špeciálne k Slovensku, ku ktorému si napokon vypestoval osobitný vzťah.

Jeho články v britskej tlači vyvolávali ohlas na medzinárodnej úrovni. A napokon bol aj dôležitým spojencom a spolupracovníkom T. G. Masaryka vo Veľkej Británii a opäť jedným z prvých, kto začal veriť v nový projekt Československej republiky.

Čo ale viedlo tohto škótskeho gentlemana k tomu, aby sa s takou vytrvalosťou snažil predstaviť slovenskú otázku britskej odbornej i širšej verejnosti? A aká bola jeho úloha pri formovaní republiky?

O tomto britskom gentlemanovi sa rozprával Jaro Valent z časopisu Historická revue s historičkou Editou Ivaničkovou z Historického ústavu SAV.

Jeruzalem je mesto, kde politika dýcha históriou a história je politikou

Jeruzalem je mesto, kde politika dýcha históriou a história je politikou

February 9, 2020

Bolo jablkom sváru po dlhé stáročia, ale neraz aj zabudnutou perlou Blízkeho východu, ktorej význam a lesk pripomenul opäť nový konflikt. Dodnes napriek tomu zostáva ikonickým, svätým mestom, ku ktorému sa s bázňou obracajú tri svetové náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Jeruzalem je v epicentre svetovej politiky aj dnes, keď je opäť predmetom konfliktu – tento raz izraelsko-palestínskeho.
Dôkazom večných sporov, ale aj vzájomného spolunažívania je už samotné jeruzalemské Staré mesto – rozdelené na židovskú, kresťanskú i moslimskú časť. Návštevníkovi ponúka obraz Blízkeho východu a jeho dramatickej histórie akoby v malom. Kto ho preto aspoň raz navštívil, nemôže sa zbaviť pocitu, že je to výnimočné miesto aké sa len tak nevidí.
Odkedy vlastne hovoríme o meste Jeruzalem? Ako sa na jeho charaktere podpísala rímska či byzantská epocha, arabskí dobyvatelia či križiaci? A čo znamená toto mesto aj v dnešnej blízkovýchodnej politike?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprávať s historikom a islamológom Attilom Kovácsom z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

Život v antickom Ríme – hranice impéria boli i hranicami poriadku a blahobytu

Život v antickom Ríme – hranice impéria boli i hranicami poriadku a blahobytu

February 2, 2020

Od Británie až po Sýriu a Arábiu, od hustých lesov Germánie až po africké púšte – taký rozsiahly bol rímsky svet.

A nielen to, pod jedinú vládu rímskeho senátu a cisára spájal zdanlivo nespojiteľné – obrovské množstvo etník, kultúr a náboženských predstáv.

Rimania budovali mestá tam, kde predtým neboli, obnovovali a pozdvihovali zasa tam, kde ich predtým pri svojom dobyvačnom ťažení zborili a vypálili.

Hoci aj rímske dejiny prechádzali pomerne dramatickými fázami, rímska vláda prinášala na obrovskej ploche okolo Stredozemného mora neobyčajne dlhú éru stability, relatívneho mieru a prosperity. Dodnes preto pri pohľade na rozsah a trvácnosť Rímskej ríše pociťujeme k jej tvorcom obdiv.

V čom boli Rimania natoľko výnimoční, že dokázali vytvoriť jeden z najúspešnejších politických systémov v dejinách? Čo znamenalo byť rímskym občanom a ako vyzeral každodenný život Rimanov?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.

Nenávisť ako nová modla. Prečo sa ľudia stávajú fašistami?

Nenávisť ako nová modla. Prečo sa ľudia stávajú fašistami?

January 26, 2020

Žijeme v epoche úpadku, rozvratu tradičných morálnych hodnôt a spochybňovania kultúrnych výdobytkov, skrátka žijeme v dobe dekadencie. Kto je za to zodpovedný, na koho treba ukázať prstom?“

To je slovník a reč, ktorú v tej či onej podobe pozná prakticky každá generácia a s úsmevom sa nad týmito slovami môžeme povzniesť aj dnes. Veď napokon, koľkokrát sme už počuli predpovede o úplnom kolapse západnej civilizácie, kríze kapitalizmu a demokracie. A napriek tomu tu stále sú.

Čo však ak sa podobný jazyk stane nielen výrazovým, ale aj politickým nástrojom? Fašizmus môže byť v takom prípade jedným z dôsledkov. Keď študujeme napríklad Hitlerovu cestu k moci, neraz sa čudujeme ako mohli také masy ľudí v kultúrne vyspelom Nemecku podľahnúť práve nacistickej ideológii.

Ak sa ale pozrieme na to, akým jazykom sa nacisti k občanom prihovárali, zistíme, že ani nám nie je celkom neznámy.

Fašizmus preto považujeme za čoraz naliehavejšiu hrozbu aj dnes, i na Slovensku. Čo o ňom vlastne vieme? Ako sa menil a prispôsoboval požiadavkám doby či prostredia a prečo jeho vábeniu podľahli v minulosti neraz aj tie bystrejšie hlavy? S akými lžami a stereotypmi fašizmus vlastne pracoval a pracuje?

O jazyku extrému sa Jaro Valent z časopisu Historická revue porozprával s historikom a autorom knihy Fašizmus Jakubom Drábikom.

Hippokratova prísaha a zdravie v antickom Grécku

Hippokratova prísaha a zdravie v antickom Grécku

January 19, 2020

Jeho prísahu dodnes skladajú študenti medicíny po celom svete, zostáva preto základným etickým rozmerom pre každého lekára.  Jeho snaha o tzv. diagnostiku a poukazovanie na súvislosť medzi spôsobom života pacienta a jeho zdravím, formovali aj našu laickú predstavu o medicíne ako o ušľachtilej a užitočnej vede.  Nie je preto ťažké uhádnuť, že reč bude o Hippokratovi.

Čo však o ňom naozaj vieme? Bol reálnou postavou, géniom, ktorý položil základy lekárskej vedy na dlhé stáročia dopredu alebo skôr hovoríme o legende, mýtmi opradenom mužovi, podobne ako napríklad v prípade Homéra? 

A do akej miery je medicína, tak ako ju poznáme, výsledkom gréckej civilizácie, jej filozofie a kultúry? Boli to práve starí Gréci, ktorí ako prví upriamili pozornosť na ľudské telo?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.

Dejepis nemá byť zábavou, ale vedou. Len tak uspeje vo svete dezinformácií

Dejepis nemá byť zábavou, ale vedou. Len tak uspeje vo svete dezinformácií

December 22, 2019

Na základných i stredných školách býva často považovaný za vedľajší či dokonca "ľahší" predmet. Počúvame, že dejepis je pre praktický život nepoužiteľný a vlastne zbytočný, nikto predsa na ňom ešte nezbohatol.

No keď sledujeme v spoločnosti nárast extrémizmu a na verejnosť sa dostávajú prejavy, ktoré mali byť už iba pochovanou minulosťou, zacítime aj my chladný závan histórie. Skrátka, kto sa z dejín nepoučí, je nútený si ju zopakovať.

Aj preto pri debatách o reforme systému vzdelávania sa čoraz viac hovorí o úlohe dejepisu vo vyučovacom procese. Veď napokon práve tento "zbytočný" predmet formuje aj našu základnú hodnotovú orientáciu vo svete. Ako teda máme vyučovať dejepis? A aké by malo mať štúdium histórie miesto v celkovej hierarchii systému vzdelávania i našich hodnôť?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s dlhoročným učiteľom dejepisu a bývalým riaditeľom gymnázia v Šali Vladimírom Urbanom.