Dejiny
Dejiny špeciál: Za bombardovaním rafinérie Apollo stála nebojácna agentka Trixie

Dejiny špeciál: Za bombardovaním rafinérie Apollo stála nebojácna agentka Trixie

May 12, 2020

Akoby sa jej vojna ani netýkala – tak zvykli hovoriť o Bratislave príležitostní návštevníci spoza hraníc až nepríjemne blízkej nacistickej Tretej ríše. Zatiaľ čo na nemecké mestá už druhý rok dopadali bomby zo spojeneckých náletov, naše hlavné mesto akoby stále žilo v ľahkomyseľnej letargii. Všetko sa zmenilo 16. júna 1944, keď sa krátko po 10 hodine predpoludním po celom meste začali rozliehať mocné detonácie z rafinérie Apollo.

Nálet amerických bombardérov natrvalo vyradil tento kľúčový priemyselný závod, no nielen to. O život prišli desiatky ľudí, Bratislava a s ňou i celá krajina sa prebudila do vojnovej reality.

Za týmto prvým bombardovaním Bratislavy bola pritom dômyselná domáca odbojová špionáž a príbeh ako z najlepšieho hollywoodskeho filmu. Hlavnú postavu by v ňom hrala mladá a pôvabná dievčina Beatrix Pospíšilová, alias agentka Trixie, ktorá informácie strategického významu prepašovala v podväzkovom páse.

Špeciálnu edíciu podcastu Dejiny otvárame rozhovorom s historikom Martinom Poschom z Historického ústavu SAV a s Jurajom Čelkom, synom statočnej ženy Beatrix Pospíšilovej – Čelkovej.

________________

Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny, vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.

V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

Záhreb proti Belehradu. Najskôr sa pobili pri futbale, o rok neskôr už bojovali v bratovražednej vojne

Záhreb proti Belehradu. Najskôr sa pobili pri futbale, o rok neskôr už bojovali v bratovražednej vojne

May 10, 2020

Zo športového redaktora som sa stal vojnový dopisovateľ, tak mohol znieť komentár nejedného novinára po futbalovom zápase, ktorý sa skôr než začal premenil na hromadnú bitku.

13. mája 1990 sa na záhrebskom štadióne Maksimir stretli dvaja tradiční futbaloví rivali – Dinamo Záhreb a Červená hviezda Belehrad. Futbal sa však nehral, miesto toho tribúny i hraciu plochu ovládli násilnosti medzi políciou, chorvátskymi a srbskými fanúšikmi.

Práve tento pamätný zápas stojí pre mnohých akoby na začiatku bratovražedného konfliktu. A hoci sa jeho váha v kontexte nadchádzajúcej občianskej vojny v Juhoslávii neraz zveličuje, udalosti zo štadióna Maksimir celkom jasne ilustrujú napätú atmosféru v chorvátsko-srbských vzťahoch.

Dalo sa týmto násilnostiam zabrániť? A prečo sa jeden obyčajný futbalový zápas premenil na pohromu a politickú rozbušku?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Černákom.

Churchill sľuboval len krv, drinu, slzy a pot. Napokon dal svojmu národu víťazstvo

Churchill sľuboval len krv, drinu, slzy a pot. Napokon dal svojmu národu víťazstvo

May 3, 2020

„Nemôžem ponúknuť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“ Týmito slovami sa nový britský premiér Winston Churchill prihovoril svojim krajanom 13. mája 1940. Veľká Británia sa v tom čase nachádzala v neľahkej situácii – len tri dni predtým nemecký Wehrmacht zaútočil na Belgicko a Holandsko a dovtedy neúčinná politika appeasementu Churchillovho predchodcu Nevilla Chamberlaina sa ukazovala byť príčinou nadchádzajúcej katastrofy.

Do premiérskeho kresla pritom zasadol politik, ktorého sa zdráhal menovať aj samotný kráľ Juraj VI. Winston Churchill však počiatočnú nedôveru a pochybnosti, ktoré sa s ním ťahali z minulosti ako dlhé tiene jeho neúspechov, dokázal napokon premeniť na víťazstvo a jeho gesto - víťazné véčko - sa stalo symbolom odporu Britov a ich spojencov po celý zvyšok druhej svetovej vojny.

V čom spočívalo tajomstvo úspechu tohto neobyčajného muža a ako sa napokon vyrovnal s obrovskou váhou zodpovednosti, ktorú na jeho plecia položila ešte neobyčajnejšia doba?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom.

Komunistická paranoja videla nepriateľa aj v mníchoch. Akcia „K“ má 70 rokov

Komunistická paranoja videla nepriateľa aj v mníchoch. Akcia „K“ má 70 rokov

April 26, 2020

„Kláštorov je tu obrovské množstvo. Všade sa páchajú viac–menej neplechy protištátne. My máme tisíc a jeden dôvodov, aby sme tomu urobili prietrž.“ Takto sa vyjadril komunistický československý prezident Klement Gottwald v predvečer ďalšieho kola represií, ktoré režim znova a znova rozbiehal proti vlastnému obyvateľstvu.

Tento raz prišli na rad tí, v ktorých by sotva niekto mohol vidieť nebezpečných nepriateľov režimu – bezbranní mnísi a mníšky v kláštoroch, ktorí často vykonávali tú najmenej doceňovanú sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Akcia K a akcia R, ako sa do dejín zapísalo toto ďalšie kolo komunistických represií, sa začali pred 70 rokmi a výsledkom boli stovky väznených a neraz aj mučených mužov a žien, ktorí s politikou nemali prakticky nič spoločné.

Prečo komunistický režim videl v nich svojho úhlavného nepriateľa a čo v akom politickom a spoločenskom ovzduší sa Československo nachádzalo v r. 1950?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o komunistických represiách spred siedmych desaťročí rozprával s historikom Petrom Jašekom, riaditeľom Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa.

Leopold II. bol predurčený na cirkevnú kariéru, napokon zachraňoval ríšu

Leopold II. bol predurčený na cirkevnú kariéru, napokon zachraňoval ríšu

April 19, 2020

„OPES REGUM CORDA SUBDITORUM. Silou kráľov sú srdcia poddaných.“ Tak znelo panovnícke heslo Leopolda II., rakúskeho arcivojvodu, rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa. Poznáme ho však najmä ako nástupcu svojho staršieho brata a reformátora Jozefa II.

Leopold II. by tak mohol v jeho tieni upadnúť do zabudnutia, do istej mieri ho k tomu predurčuje aj jeho krátka len dva roky trvajúca vláda. No práve tento muž mohol byť dobrým príkladom toho, ako sa aj veľké reformné úsilie môže zladiť so špecifikami a obmedzeniami tej ktorej krajiny. Dokázal to už ako toskánsky veľkovojvoda, keď s úspechom dokázal presadiť opatrenia, o ktoré sa Jozef II. doma vo Viedni ešte len usiloval. Skrátka, práve Leopold zdedil po svojej matke Márii Terézii omnoho viac taktu, zmyslu pre mieru a kompromis než jeho starší brat.

Osud mu však nedožičil, aby svoje nadanie naplno využil. Jeho vláda v dedičných habsburských krajinách prišla v dobe, keď sa vo Francúzsku čoraz viac šírila revolúcia a navyše všetku svoju energiu musel sústrediť na uhasenie domácich požiarov.

Aká teda bola doba, v ktorej na Leopolda II. doľahla váha panovníckej zodpovednosti a kým bol vlastne tento muž? Uchránil habsburskú monarchiu pred tým najhorším?

Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozpráva s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Revolucionár na tróne. Jozef II. chcel pomôcť ľuďom aj proti ich vôli

Revolucionár na tróne. Jozef II. chcel pomôcť ľuďom aj proti ich vôli

April 12, 2020

„VIRTUTE ET EXEMPLO. Cnosťou a príkladom.“

To bolo panovnícke heslo rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého cisára Jozefa II. a hoci sa nikdy nedal korunovať za uhorského ani českého kráľa, po celé jedno desaťročie diktoval politický a spoločenský vývoj aj v našich krajinách.

Jozef II. bol po všetkých stránkach fascinujúcim mužom, ktorý sa rozhodol pretvoriť zdedené korunné krajiny na jednotný, centralizovaný a hlavne moderný európsky štát.

Vo svojom úsilí bol však na rozdiel od svojej matky Márie Terézie až príliš často bezohľadný a neprístupný na akékoľvek kompromisy. Aj preto býva jeho vláda označovaná ako príklad tzv. osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom.

Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s poprednými učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc.

Bol však Jozef II. despotom v pravom slova zmysle alebo skôr nepochopeným politickým vizionárom?

Čo ho predurčilo do pozície najreformnejšieho habsburského panovníka a čo priniesli jeho reformy obyvateľom rozľahlej podunajskej monarchie? A napokon prečo zatrpknutý a nešťastný Jozef na svojej smrteľnej posteli takmer všetko, čo vykonal, odvolal?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.

Túžba po slobode i trpké dedičstvo kolonializmu. Afrika získala pred 60 rokmi nezávislosť

Túžba po slobode i trpké dedičstvo kolonializmu. Afrika získala pred 60 rokmi nezávislosť

March 15, 2020

Stále je to najchudobnejší a najzaostalejší kontinent na svete s veľkým množstvom problémov, ktoré aj prostredníctvom migrácie ovplyvňujú Európu. Takto zvykneme premýšľať a aj rozprávať o Afrike. Tá si pritom v týchto i nasledujúcich mesiacoch pripomína jedno dôležité výročie svojej modernej histórie.

Písal sa rok 1960 a 17 afrických krajín, ktoré sa dovtedy nachádzali pod koloniálnou správou európskych štátov, vyhlásilo nezávislosť. Politické elity i samotné obyvateľstvo si od tohto zlomového bodu sľubovali zásadný posun a výrazné zlepšenie životných podmienok.

Nestalo sa tak a namiesto rastu životnej úrovne a všeobecného pokroku neraz nasledovali občianske vojny či „v tom lepšom prípade“ nastolenie represívnych diktátorských režimov.

Čo sa teda dialo s Afrikou pred šiestimi desaťročiami? Bola Afrika na svoju nezávislosť pripravená a čo všetko z jej budúcich problémov zasiali počas koloniálneho obdobia práve Európania?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom z Ústavu orientalistiky SAV.

Z Európy si urobil šachovnicu. Otto von Bismarck dokázal žonglovať a popri tom strieľať

Z Európy si urobil šachovnicu. Otto von Bismarck dokázal žonglovať a popri tom strieľať

March 8, 2020

„Lodivod opúšťa loď“ – na známej karikatúre z roku 1890 takto zachytával jeden britský denník situáciu v Nemecku, keď po mnohoročnej službe opúšťal úrad nemeckého kancelára Otto von Bismarck.

Práve jeho odchod do politického dôchodku presne pred 130 rokmi znamenal aj kľúčovú zmenu nielen v nemeckej, ale prakticky v celoeurópskej politike. Nemecko sa pod vládou mladého a ambiciózneho cisára Wilhelma II. postupne menilo na výbojný či rovno imperiálny štát.

Na niekdajšieho tzv. železného kancelára Bismarcka a jeho ďaleko obratnejšiu zahraničnú politiku sa preto spomínalo s istou dávkou nostalgie. Napokon, dodnes ho považujeme za hlavného architekta zjednoteného Nemecka z roku 1871 a muža, ktorý dokázal vybudovať tento nový štátny útvar navzdory nepriateľstvu viacerých vtedajších európskych veľmocí.

V čom spočíval jeho politický talent? Bol Bismarck mužom, ktorý túžil po nemeckej hegemónii na Starom kontinente alebo skôr človek, ktorý si uvedomoval krehkú rovnováhu v Európe a hodnotu mieru?

O tomto skvelom politickom géniovi sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Evou Škorvánkovou z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

Z Jarabiny na horu Suribači. Ako sa z nášho rodáka Michaela Stranka stal americký hrdina

Z Jarabiny na horu Suribači. Ako sa z nášho rodáka Michaela Stranka stal americký hrdina

March 1, 2020

Je to jedna z najslávnejších vojnových fotografií všetkých čias.

Písal sa 23. február 1945 a po mimoriadne prudkých bojoch na hore Suribači, čnejúcej sa nad malým ostrovčekom Iwodžima v Tichom oceáne, zaviala americká zástava.

Jedinečný moment jej vztyčovania zachytil fotoreportér Joe Rosenthal. 6 tvrdých a ostrieľaných mužov – „mariňákov“ spoločne zdvíhali dlhú kovovú tyč, na ktorej viali americké hviezdy a pruhy.

Medzi týmito chlapmi bol aj seržant Michael Strank, rodák z Jarabiny neďaleko Starej Ľubovne na Slovensku.

Dodnes je práve táto scéna vari najvýznamnejším symbolom vojny v Pacifiku a Iwodžima synonymom vojnového pekla, ktoré americkým vojakom pripravila fanatická japonská obrana.

Prečo sa o tento nepatrný kúsok zeme na druhom konci sveta zvádzali také prudké boje? Čím všetkým si museli prejsť americkí vojaci a ako vyzerala cesta nášho rodáka v uniforme americkej armády až na horu Suribači? Už o pár dní neskôr, 1. marca 1945 – teda presne pred 75 rokmi - ho zasiahla črepina z delostreleckého granátu a zraneniam podľahol.

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Michaelovi Strankovi a o vojne v Tichomorí rozprával s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.

Inšpirovaná Amerikou, pokroková pre Európu. Prvá československá ústava má 100 rokov

Inšpirovaná Amerikou, pokroková pre Európu. Prvá československá ústava má 100 rokov

February 23, 2020

„My národ československý, prehlasujeme, že sa chceme usilovať, aby táto ústava i všetky zákony našej krajiny boli vykonávané v duchu našich dejín rovnako ako v duchu moderných zásad, obsiahnutých v hesle sebaurčenia; lebo sa chceme pričleniť do spoločnosti národov ako člen vzdelaný, mierumilovný, demokratický a pokrokový.“

Tak znela časť preambuly Ústavnej listiny, ktorú československé Národné zhromaždenie prijalo presne pred 100 rokmi, 29. februára 1920.

To, čo bolo ešte pred pár rokmi sotva predstaviteľné, sa na tomto slávnostnom zasadaní českých i slovenských poslancov v Prahe stalo skutočnosťou.

A sotva predstaviteľným bol ešte počas prvej svetovej vojny pre mnohých nielen nový československý štát, ale aj republika so všetkým demokratickými zásadami, ktoré jej občanom prinášala.

Čo však predchádzalo prijatiu tejto ústavy? Ako sa formovali predstavy Čechov a Slovákov o svojom budúcom štáte, jeho charaktere a orientácii? A z akej ústavnej i všeobecne myšlienkovej tradície vychádzali jej tvorcovia?

Storočnica je dobrým dôvodom na oslavu republiky. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa preto o našej prvej ústave porozprával s Tomášom Jahelkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.